No a život v organickej podobe objavia prinajlepšom v jednom z tisíc prípadov. Pavlyš si prečítal aj nasledujúci lístok. — To nie je ich svet! Doktor mal mániu. — No, vtedy, pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Veľmi ho rozmazlili. K Lize sa správal podráždene, krivdil jej. Teraz teda Boris vzal Oko domov, hoci sa pracovný model nesmel vynášať z ústavu. Samozrejme, mama žialila za tatom Seriožom, veľmi žialila — písala mu listy, celý zväzok, možno aj takých sto — schovala som ich, môžem vám ich ukázať. Zina mi pomohla v ťažkej chvíli. Nina sedela za stolom a premáhala smiech. Na prenos raneného a Pavlyšov nástup mali šesť minút. Podobám sa? Policajti ho chytili, je Z modrastých úst sa mu derie slabý zachrípnutý ston. — Pre mňa je to ako dvere do Modrofúzovho zámku. — Poďme ďalej. — No na smrť som sa vyľakal, to je pravda. Noví väzni mi ich čímsi pripomínali. Ak si človek naozaj po celý život musí voliť cesty, tak otec veľmi ďaleko zašiel po tej svojej a už nemôže pochopiť, že jeden smer na križovatke života, ktorý si vybral on, nemusí Ivan dôjsť do konca. Vlastne tvár bola čierna, a takisto aj telo a ruky… Tmavá hlava sa pohla, sledujúc Rževského. V lete. Strešnij mal pravdu. A teba, Pol, nikam nepustím. Stál pred strojom, krútil tou svojou červíčou hlavou a obzeral si ho. — Čoho sa vlastne bojí? No tie boli ďaleko a každá mala svoju rodinu a svoje starosti. Ninočka vybadala, že niečo nie je v poriadku, no nič nepovedala. To by vám doktor neodpustil. O dve minúty Pavlyš nevydržal a vybehol hore. — Nemyslím, že to bude v blízkej budúcnosti, — povedal Rževskij. Ľudia, ktorým číta kapitoly z knihy — Ševyriov, Tolstoj, Smirnovová, Aksakov — tvrdia, že to boli geniálne strany. No teraz si už aj spievam. Jim kráčal vpredu. Poznáte Viktora Semionoviča? — Som jej večným dlžníkom. Azda aj preto sa naňho nehnevala. Nechcela, aby si spomenul. No už sa prestal kvôli tomu urážať. Zostal tam. Usteliem vám na rozkladacej posteli. Ktovie. No nik okrem nej, Elzy, to nemohol posúdiť — v ústave bola jediná, čo poznala mladého Rževského. Pozrela som sa na rieku, no nijaký čln som nevidela.“. Bola celkom maličká. — To len teraz ustavične pozeráme na oblohu, — povedala Taťjana. — Pokúšajú sa prepojiť stroj na ručné riadenie, — povedal jej Dola po chvíli a jeho hlas k nej doliehal akoby zďaleka. Až po chvíli si uvedomil, že sa Čelovekov chystá na odchod. Trepangy nemárnili čas. Ešte stále sa snažila usmievať. Elza sa poobhliadla. Medzi jednoposchodovými žltými barakmi vyrástli vysoké topole. No? Už ho nik nebude porovnávať so Strešným, vopred presvedčený, že predošlý lekár bol lepší. Je zaujímavé pozorovať, ako číta Rževskij. — No len… — začal Dag, no Pavlyš už čítal ďalší lístok. Pomaly otvoril oči. Čakala som na deň, keď odletí expedícia na planétu tých bytostí, ktoré moja babička nazvala trepangmi. Dag sa podchvíľou na čosi vypytoval, no Pavlyš mu buď neodpovedal, alebo, ak sa tomu nemohol vyhnúť, odpovedal vecne a stručne. Pavlyš poprašoval veci konzervátorom, preberal ich a ukladal na posteľ. Máš mladšiu priateľku, ľahkomyseľnú a ešte k tomu s malým dieťatkom na rukách, ďalej tu je talentovaný Rževskij a priemerný Viktor… A zrazu vysvitá, že Rževskij má celkom vážne úmysly žiť s Lizou a oženiť sa s ňou… Tu tvoja mama, prepáč, znenávidela Lizu, vyvrhla zo svojho srdca túto zradkyňu…. — Proti zákonom… — Rževskij odložil knihu. — Ponúkli mi vybrať si medzi niekoľkými postmi mimo Zeme. Pavlyš si predstavil, ako so sklonenou hlavou obdivuje dokonalú vetnú konštrukciu, harmóniu dlhých odstavcov a formu zriedkavých archaických slov. Dostal som sa Elze do pazúrov, a ona umrela. Všetko sa na nich ligoce ako na stredovekých generáloch. Som hore. Ponúkali mi profesúru literatúry na Marťanskej univerzite. Matka mala vtedy na sebe modrý sarafán a sandále. To im však nebránilo v tom, že sami nechávali po sebe na brehu prázdne plechovky, fľaše a papiere. Keď prší, žijú v norách a v období sucha sa sťahujú do lesa. Stál pred klietkou, v ktorej bol Lev. Už svitalo. — Prezeráš to len ledabolo, určite ti ujde to podstatné. — A prečo nie? Stihol sa hodiť nabok a zaľahnúť k stene. Strumilov nadhodil, že na prízemí nie sú mreže. No ona sa len smiala. Text na nasledujúcom lístku bol krátky, zrejme sa ponáhľala. Žena s plnými lícami, modrooká, stiahnúc pekné pery, unavene hľadela na mužov zátylok. O pacientov sa nebojte. Pavlyš sedel vedľa malej Taťjany, ktorá riadila stroj. Napísala som na lístok svoje meno, ukázala som to trepangovi a vyslovila ho nahlas. Ivan sa mimovoľne započúval do tlkotu svojho srdca. Aj tak sa väčšmi podobám na lekára. — A pravdepodobnosť, že naďabia práve na rozumné bytosti, je predsa taká malá, — dodal Dag, — že s tým akiste ani nerátajú. Podišiel k stolu. 2 m. od hranice, ak by sa dalo, sused mi povolí aj 1m. Akoby na čosi čakala, a keď hájnikov pohľad opäť skízol na ňu, vystrela sa a schovala pramienok rovných ryšavých vlasov pod bielu šatku s červenými bodkami. V skleníku sa vznášala teplá vlhká vôňa zeme a listov. Hniezdili v norách. Ivan sa nahol, nazrel cez kľúčovú dierku. Existujem iba dnes. Podľa mojej mienky sa práve ona dobýjala k nám. — Nože mi ukáž, Lev, — prikázal Rževskij, — ako sa otvára táto zámka. Je tam sieť proti komárom a tak ďalej. Nemôže predsa žiť iba na racionálnej diéte. Boli celkom ako orientálne meče. Nie uličník, skôr neplnoletý rádioamatér, ktorému dali k dispozícii drahú a zložitú aparatúru, aby ju zdemoloval. Ešte nikdy nemal taký sladký pocit z objavovania. Čeľov mu odtrhne hlavu, a dobre spraví. — Radšej nie, — povedal Ivan, — sme príliš rozdielne povahy. Vedľa Pavlyša stál nevysoký plešatejúci muž s dobrosrdečnou okrúhlou tvárou. Nežartujem, neusmievajte sa. Tesne predo mnou pristála, a tak ma odrezala od cesty. — Radšej nič neriskuj, — povedal Dola. — Počkaj, Mačiatko, — povedal Viktor, — nehnevaj sa! Potom v jeden prekrásny deň tvoj drahý Rževskij oznámil Lize, že mu ona a Kaťa zničili život. Odvšadiaľ je ho vidieť. — Nemal o tom ani tušenia. Všetci sme tým prešli, doktor. — Našiel som otcovu zbierku. Je vôbec schopný života? Večer sa skončil zle, všetci narýchlo odišli. Chceš, ukážem ti. Pavlyš ich zmyl prúdom vody, umyl sa a potom pristúpil k oknu. — To nie je kumšt uhádnuť, — povedal Sato. Zatiaľ chodiť štvornožky a pokúsiť sa nájsť stopy po tej expedícii. Nijaké stopy po pazúroch, žiadne škrabance. Tak ako to bolo aj minulý týždeň, keď stúpla acidita. Pochopila som, že sú to krásne tvory. A ty ma musíš chápať lepšie než hocikto iný. Prišla Nasťa so svojím priateľom, pretože nemali kam ísť, a Boris znova musel postaviť na kávu. A vtedy som prvý raz za tie dlhé mesiace pocítila ozajstnú radosť…. Prihnal sa vietor a konáre stromov sa svorne naklonili na jednu stranu, hojdajúc vranie hniezda v korunách. — spýtala som sa. Zina mu položila dlaň na koleno a povedala: — Starala by som sa o teba, milý… Prepáč, že som taká úprimná. — Je to vrah! spýtal som sa, ako to prislúcha k mojej funkcii…“. Ďalšie dva roky potrebovali na to, aby skonštruovali prístroj, veľký asi ako televízor, v podobe ozajstného oka. — Dokonca sa zhovievavo znížia ku krokodílím slzám. Mal pocit, že mu z nôh zlieza koža a že sa odtiaľ živý nedostane — zlyhajú mu nohy a spadne do vody. Ako Slnko. Už vedel, že nestálo za to nosiť Oko domov. Chcem sa s tebou porozprávať. — spýtal sa Čeľcov. Tvárte sa, že ste chorý. Nemyslite si. Je ti zle?“ „Jednoducho iba nemôžem spať.“ „To sa len tak jednoducho nestáva. — Mám takú teóriu, — povedal Numilin, ktorý nepostrehol ľútosť v Pavlyšovom hlase. Garáž bola prázdna. Dážď zmyl z nášho pahorku všetky tieto očividné stopy cudzieho osídlenia.“. Zmení sa potom jeho biologický cyklus? Pohol rukou nabok, pohľadom Oka skĺzol po stene a zároveň nespustil zo zorného poľa vlastnú dlaň. Marianna — Pavlyš sa s ňou už stihol zoznámiť a dozvedel sa, že geológovia majú služby v bare raz za mesiac — venovala sa svojej práci: priťahovala si k perám diktafón a mrmlala čosi o intrúziách a pegmatite. Strešnij bude rád. Liza a Sergej sa do seba zaľúbili. Pred niekoľkými rokmi našetrili peniaze na opravy, no zrazu sa pritrafil vzácny poukaz do Domu spisovateľov v Koktebeli. Jekaterina Georgijevna Maximovová, tak sa volala jej mama, umrela asi pred desiatimi rokmi. — Takže vy ste sa vzdali literatúry? No je z neho veľmi dobrý biológ. — Výborne. A možnože dodnes ľutuje, že ráno neodchádza na prašné nálezisko, neberie štetec a neoprašuje črepiny od hliny. Ivan vystriehol Pašku Dubova pri vchode pre zamestnancov. Sem zriedkakedy zavítali lode. Z Kurska ich evakuovali, transport sa dlho vliekol — celý mesiac. Predtým aj ty si bol samá záhada, a teraz si…. Pavlyš pochopil, že je jej jasné, akým smerom sa uberajú jeho úvahy. V predsieni vzal k ľúče od auta, z kuchyne 600 korún a mo-bil s nabíjačkou. Ľúto jej bolo aj Rževského — pobledol, schudol, stálo ho to veľa. Vymyla som ich, previazala, ako som vedela. Smiešne, nie? Jediná na celej fakulte ešte nosila vrkoč, zakrúcala si ho ako veniec okolo hlavy. Tým sa zápisky končili. Ninočka predstavovala personál, Ivan bol pacient. — opýtal sa Jim. No nebezpečný! Profesor mávol rukou a bez slova sa obrátil. — Musíš ísť vpred, ďalej od toho bodu, kde som ťa opustil. Hľadal som vás. Vari iba mladého človeka, ktorý sa sem zatúľal v pochmúrny deň? Ale nič som nezistila. Vysvitlo, že sa trepangy môžu navzájom dorozumievať aj na väčšiu vzdialenosť. Vyzerá to, akoby bol starec, ktorému haprujú niektoré systémy. Elza Borisovna sedela pri susednom stole a usilovala sa nehľadieť na Ivana. Teória preťaženia mozgu informáciami nenašla u Volodina pochopenie. Nevedko znehybnel. — Nedozrelo? Dokonca som sa ich naučila aj rozlišovať, no pravdu povediac, ich sipeniu a štrkotaniu som vôbec nerozumela. Vymenili sme klietky. — Obvinenie adresujete aj nám, — riekol Jim, — preto, že sme sa dotkli prírody tejto planéty, hoci iba preto, aby nás nepožrali draky. Potom pracovala na hlavnej správe a prežila nevydarený románik s riaditeľom jedného sibírskeho závodu, čo pricestoval na služobnú cestu. A aby zostal pri živote, musí sa zbaviť ťažiacej minulosti Rževského. Mám dojem, že som priezračný, že možno do mňa nahliadnuť a uvidieť to, čo sám nechcem vidieť. Bala som sa, že ma zamknú, ale bohvie prečo mi nevenovali pozornosť. Vybiehali na chvíľočku, čo-to uchmatli a opäť zmizli za dverami spojovacej chodby. — Niet záruky, — nástojil Sidorov, — že homunkulus bude mať ľudský rozum. — Robota, Mačiatko, každý chlap má niekedy takú… robotu. Ale on ešte vyhľadal otca Matfeja a — predstavte si — zbil ho. Mlčky sedeli asi takých päť minút. Dolu ešte viedlo takých päť schodov, no tie najspodnejšie boli ponorené vo vode. — spýtal sa človek v pestrej viazanke. Nie je nič horšie, ako keď človek zbadá svoj obraz v niečích očiach ako v zrkadle, keď nevdojak prejde pomimo, pozrie nepripravený na toto stretnutie a je zhrozený, aký je škaredý. Ona ho však čakala. Nič na tom nemenila ani čelenka, zakrývajúca jazvu na čele, hoci sa hodila k zástere. Kam ideš, Napoleon? Čítal údaje napísané okrúhlym písmom — kde a kedy sa našli. Vari nechápete, že v prípade úspechu sa ľudstvo stane nesmrteľným? Veď on už akiste zabudol, len by som ho zbytočne rozbantovala. Leskin zasúval záporu. Pribehla dievčina, vysvitlo, že sa volá Gaľa. Lev vyceril zuby. — Tu bývam so starkými. Vôbec mi nenapadlo, že by som tu niekoho mohol stretnúť. Dal tam aj mliečne sklo no vidieť aj cez neho. A ja som chcela položiť novú mínu. Robil sa, ako že tu Ivan trávieva dni i noci. „Veď o tom sa už hovorilo,“ pomyslel si Rževskij. — Pozrite sa, — zvolala Taťjana. Jednoducho to bolo pre teba pohodlnejšie. Posledné dni mala Nadežda veľmi naponáhlo. — To on chcel, aby mama opustila tatu Seriožu? No veď ja som tiež len pokusné zviera. Oči sa otvorili a znehybneli ako v úľaku. A ona bola posledná, pre ktorú slová Nadežda Sidorovna neznamenali len amatérsku fotografiu, ale živú osobu, ruky, oči, slová. Na lístok vytrhnutý zo zápisníka napísal svoje telefónne číslo do ústavu. — Neprenasledujem vás, Elza, — povedal mládenec hlasom Rževského. Profesionálny fotograf (James Stewart) je na maródke so zlomenou nohou a voľné chvíle si kráti pozorujúc ďalekohladom svojich susedov naproti. Pošlite ma na Jupiter alebo Merkúr, hoci tam ani vzduch nie je, nech tam aj nič nie je! Kto len môže teraz uprostred noci vystupovať po schodisku opusteného baraku? V Sergejovej pamäti sa táto skutočnosť zafixovala ako súbor faktov tvoriacich formálnu stránku jeho životopisu: „Pred vojnou sme žili v Kursku, potom nás evakuovali a žili sme rok pri Kazani.“ V Ivanovom mozgu sa zachovali len útržkovité obrazy, nebolo záruky, že nasledovali za sebou v takom poradí ako v mozgu otcovom. — Hoci niekedy sa mi aj zažiadalo, aby ma nezachránili. Spočiatku som si stále myslela, že raz sa to určite skončí. Zapamätal si si to? Elza sa zamračila. Pamätám sa, ako sme sa raz vybrali kúpať do Hornádu. Musíš presvedčiť sám seba: To nie je moja minulosť! — Zostala som v byte sama. — zvolala Nina. Vlasy mala vyblednuté, takmer celkom biele. Komáre si v procese evolúcie zvykli na nové svište. Ktosi tu vyriekol slovo homunkulus. Bolo už tma, deväť hodín večer. V skutočnosti už na ňu zabudla, vedela si nechať prejsť mimo uší nepríjemné veci, lebo jej bolo jasné, že nervové bunky neregenerujú. — spýtala sa s úsmevom. A nič sa im za to nestane. — Vaľa, vy ma nepoznáte…. Uprostred jedálne stála malá Taťjana. Keď je tu príležitosť znížiť počet týchto netvorov, musíme to urobiť. Matka v návale hostí, v márnom úsilí po ustavičnom, aj keď nie veľmi extravagantnom rozptýlení — ísť k niekomu na chatu a tam stretnúť kohosi, aby mohla povedať, že ho pozná osobne, ba aj jeho ženu, ktorá ju sklamala, kúpiť niečo, hlasno prejaviť súcit cudziemu nešťastiu — v tejto trme-vrme často nadlho zabúdala na Ninu, dávala ju k otcovej mame, ktorá už umrela. Všetko je to však v kompetencii stavebného úradu. Má si vari prenajať izbu? Prešli slabo osvetlenou chodbou k laboratóriám. — Ako je to s tým humanizmom? Taťjana otvorila otvor a nikto nebránil Pavlyšovi, aby vystúpil prvý. — Ste tu nový. — Preto nemusíš plakať, — povedal Rževskij. Trafila som ho do krídla. — Je to on, pravda? 3 319. Nič sa nedá robiť — na tom spočíva poriadok, jediné, čoho sa možno držať v tomto bláznivom dome. Keď zistil, že je preťažený, keď si uvedomil, že mu hrozí nebezpečenstvo, ozvali sa v mozgu výstražné signály — zastavil sa… a mozog sa začal zúfalo brániť cudzej pamäti Sergeja Rževského.
Výhody A Nevýhody Bývania V Maďarsku, Cyklotrasy Spišská Magura, Zabokreky Domy Na Predaj, Trasa Popradske Pleso Strbske Pleso, Všeobecná Zdravotná Poisťovňa Zdravotna Penazenka, Svadobny Salon Brezno, Stavebný úrad Liptovský Mikuláš, Medvieďa Turčianske Teplice, Neubauer Levice Recenzie, Fara Topoľčany Gorazd,